Svedectvá

• "Na Poštárku som chodieval ako saleziánsky kandidát. Keď som tam išiel prvý raz, trochu som sa obával, ako ma prijmú. Všetky moje obavy sa v priebehu roka vytratili. Stretával som sa tu s mladými, ktorí mali radosť z toho, že je tam niekto, kto má o nich úprimný záujem a venuje im svoj čas."

  Stanislav Hurbanič SDB, dobrovoľník na Poštárke v rokoch 2001 - 2002

• "V oratóriu na Poštárke som pomáhal ako animátor počas nedeľných popoludní. Pôsobením otvorenej a veľmi srdečnej atmosféry sa vo mne rúcali neopodstatnené predsudky. Som vďačný za túto skúsenosť, ktorá mi pomohla vo chvíľach uvaľovania o saleziánskom povolaní."

  Peter Ács SDB, dobrovoľník na Poštárke v rokoch 2001 - 2002

• "Aj keď sa to nezdá, mne to chodenie na Poštárku dodávalo pokoj. Mala som možnosť vidieť život úplne z inej strany. Videla som ich bezstarostnosť vo veciach, nad ktorými sa my neuveriteľne trápime. A tu, v osade, som sa cítila byť viac potrebná než hocikde inde. Viem, že každá pomoc a prejavené priateľstvo im dáva veľmi veľa."

  Ketja Džupinová, dobrovoľníčka na Poštárke v rokoch 2004 - 2006

• "Ani raz sa mi tam ešte na omši nepotili ruky, čo sa mi v iných kostoloch stáva vždy. Bude to asi tým, že sa tam cítim uvoľnene a prirodzene. Takmer nikdy tam nie som sama. Je úplne jedno, do ktorého domu vojdem, môžem tam ísť na vécko bez problémov alebo najesť. So všetkými sa tam zdravím. Kým sa vzťah vytvára, je to ťažké, ale ak už je, tak je pevný, či už je to na stretku alebo s jednotlivcami. Je mi tam ako doma: teplo, otvorenosť, prirodzenosť, ochota, spolupráca, podpora, spontánnosť...Učia ma."

  Bibi Gurská, dobrovoľníčka na Poštárke v rokoch 2004 - ešte stále

• "Raz prišlo za mnou jedno cigánske dievčatko s týmito slovami: "Prepáč mi, že som bola ku tebe taká zlá". Nikdy som sa nad jej správaním ku mne nepozastavovala. Veď sú všetci rovnakí - drzí, nevďační....No ale predsa len nie všetci...
  
  Keď mi je ťažko, tak idem práve tam, na Poštárku do kostola a po ceste stretnem nejeden detský úsmev, dostanem nejaký ten veselý pozdrav, podržím maličké bábätko na rukách....a to je to, čo mi dáva chuť ísť ďalej.
  
  Keď je cítiť, že ma tie "čokoládky" majú radi, tak vtedy tam idem naozaj s dobrým pocitom, radosťou, spokojnosťou...
  
  Môžem povedať, že aj vďaka Poštárke som sa niekde posunula. Niekde ďalej...

  Maja Hudačková, suseda bývajúca hneď oproti domom v osade

• "Je ťažké pracovať medzi Rómami?" Nedávnom sa ma to spýtal istý misionár. Moja odpoveď bola: "Nie". Veď nič nie je ťažké, ak je to vôľa Nebeského Otca. Aj takéto poslanie dokáže človeka naplniť šťastím."

  Martin Mika, dobrovoµník na Poštárke v rokoch 2000 - 2006 (s prestávkami:)

• "Ako sme sa dostali na Poštárku?
  Oslovil nás otec Peter, my sme ponuku prijali a skúsili to.
  Čo nám dala práca s Rómami?
  Veľa podnetov na rozmýšľanie o svojich možnostiach a schopnostiach. Začali sme si vážiť veci, ktoré sme brali ako samozrejmosť. Naučili sme sa brať život taký, aký je. Rómovia nás naučili spontánnosti, otvorenosti ...."

  Marcela a Damián Petrovičoví, šťastní manželia, ochotní pomôcť v práci

• "Na Poštárke som pôsobila ako animátorka pre rómske dievčatá vo veku 14-15 rokov. Mala som sa postarať o výuku náboženstva, ale venovali sme sa hlavne problémom, ktoré ich trápili. Práca s týmito mladými ľuďmi bola občas dosť ťažká, ale zase na druhej strane bola dúfam prínosom pre dievčatá. Pôsobila som tam necelý rok, plus mínus letné prázdniny. Mne osobne dala táto skúsenosť možnosť spoznať ich kultúru, charakter a osobitosť. Viem už, že rovnako ako my, aj tieto decká majú svoje sny a potrebujú viesť, možno trochu ráznejšie, ale poteší, ak vidíme úspech."

  Maťa Hajduková, dobrovoľníčka na Poštárke v rokoch 2003 - 2004

• "Po skončení vysokej školy som býval v Nitre s jedným chalanom, ktorý mi povedal, že v Bardejove je kňaz, ktorý zháňa vzdelaného človeka, ktorému by mohol veľa vecí nechať na starosti. Ja som najskôr nechcel, ale teraz som tu. Študujem teológiu ako laik, momentálne mi o peniaze nejde. Keď si však budem zakladať rodinu, tak sa budem musieť asi modliť, aby Pán pomohol. Táto práca ma napĺňa a beriem ju ako svoju spásu. Ja túto prácu potrebujem robiť. Snažím sa mať sociálne cítenie, čomu ma učí moja viera, a k Rómom pristupujem ako k ľuďom, ktorí potrebujú pomôcť. Samozrejme, treba sa inkulturovať a spoznať, čo konkrétna komunita potrebuje."

  otec Ľuboš Kohút, grékokatolícky kňaz, dobrovoľník na Poštárke v rokoch 1998-1999 a 2001-2002

• "Aj Rómovia potrebujú Boha! Rómovia sú v zajatí vášní a hriechu. Potrebujú spoznať svetlo evanjelia, aby ich očistilo a premenilo. Je povinnosťou nás kresťanov im to svetlo priniesť s láskou a múdrosťou."

  
  

  "Plodnosť je v biblickom chápaní výrazom Božej priazne. Pravá láska je preto plodná. Bol to Boží dar pre mňa vstúpiť do plodného diela otca Petra na Poštárke, kedy som sa aj ja mohol stať účastný na rodení sa života v jednej rómskej komunite. Vďaka Bohu i otcovi Petrovi."

  otec Ľuboš Kohút, grékokatolícky kňaz, dobrovoľník na Poštárke v rokoch 1998-1999 a 2001-2002

• "Ako ôsmak (leto 1993) som bol poslednýkrát na tábore ako účastník a na ňom som dostal ponuku od Beška, či nechcem ísť na ďalší tábor. Bude o pár dní, bude zadarmo a budem tam ako pomocný animátor. Ďalšie dôležité špecifikum malo byť to, že to bude tábor iba rómsky pre chlapcov z Poštárky. Na tom "klasickom" tábore som bol v skupinke ja a ešte 1 chalan a ďalší boli Rómovia z Jarovníc. Bolo s nimi celkom dobre, tak som sa toho akosi nebál. Moje postoje k Rómom boli skôr ako u väčšiny vyhýbavé, odsudzujúce ich.... Na tábore som bol veľmi rád. Bola to pre mňa česť byť so staršími animátormi a robiť "prvé kroky" ako "animátor". Po lete Beško prišiel s ponukou, či by som nechcel chodievať niekedy medzi tých chlapcov, ktorí boli na tábore. Ja som súhlasil a nasledovali nejaké výlety do okolia Poštárky. Neskôr v "kulturáku" boli aj sv. omše a po nich herne pre tých, ktorí boli na omši, rozhovory s nimi... Neskôr som začal aj učiť náboženstvo (stretká), boli to vtedy štvrtáci-piatáci: Jano Škop, Bomba, jeho brat... Starších chalanov mal na stretku Šiba a najstarších mal Beško. Vtedy už to bolo pravidelné: vždy v stredu stretká a herňa a v nedeľu omša, po nej krátko herňa a poobede futbal, výlety (chodili sme aj na hríby?), hry... V nedeľu to bolo iba pre tých, ktorí boli na omši."

  Jožko Knap SDB, dobrovoľník na Poštárke v rokoch 1993 - 1998

• "Myslím si, že mi naozaj záleží na tých, ktorým sa venujem (venoval som sa a budem venovať - aj sa modlím takto za mladých niekedy) a túžim ako don Bosco, aby boli šťastní tu i vo večnosti. Nechcem, aby to bola však iba zbožná fráza, "SDF"-ka, ale chcem to skutočne aj vnútorne prežívať a pýtať sa Jeho čo mám robiť robiť, aby som im k tomu šťastiu pomohol a aj napriek svojim obmedzeniam aspoň trochou im k tomu pomôcť."

  Jožko Knap SDB, dobrovoľník na Poštárke v rokoch 1993 - 1998